Ach, ArMÉNsko.. ááauarménsKO...

Myslím, že sa píše rok 2008 a britská tlač sa žoviálne baví pojmom, neologizmom a absolútne bravúrnym „blendom", ktorý dodnes nenájdete v žiadnom svetovom slovníku angličtiny.

S onou denotáciou prichádza sám veľký Wenger /ververu, verbálne manévrovať v cudzom jazyku pri interview nie je zrovna lúskať pistácie/, a ono magické slovko sa volá „footbalism". Nech už je vaša konotácia tuhľa prislúchajúca akákoľvek, slovenský futbalizmus v Jerevane existoval hádam len pri góle malého Weissa.

Prvoaprílový blodžík 2010 prináša Dar od Sudičiek a tuhľa i krátku meditáciu nad pokladom zvaným VFR. Hejže, Vrodená Funkčná Rýchlosť. Z onoho pokladu nesie Slovač do Jerevanu, spolu s futbalovou krasochudobou, znova raz iba prázdnu debnu. Keď nie je alfa, tak je aspoň omega. Žiadna kritika, len konštatovanie reality. Ľahkosť.. Bystrosť.. Čipernosť ? A-aau...Arménci v premiérovom zápase proti Slovensku pripomínajú motorové myši z Paraguaya, a pri takýchto typoch si jednoducho naši chlapci, výsostne citliví na rýchlosť, klasicky neškrtnú. Teda, možno tak Škrtel, a maximálne za žltú.. Aj ďalší spoluhláskari, Stoch / ten „zákop" bol len naozajstným symbolom slovenskej trápenky na arménskej tráve / i Štrba /dikeski za odrobenú robotu pre náš futbal, Zdeno/ budú v rôzne dlhých časových intervaloch mužstvu dobudúcna chýbať, a ak žilinský utorok proti Írsku zopakuje amatérske straty lopty, bledunkú hernonápaditosť, minimalizáciu streľby a kolmice akurát tak na outové čiary, môže byť komédia pri poslednom góle Arménov neposledným úškrnom do tváre tak úspešného tímu z Južnej Afriky....Miro?...Uff...