Futbal: Moje prvé Superclasico

Začnem tým, čo raz povedal Jorge Valdano. Uznávaný odborník, hráč, tréner, majster sveta, označovaný aj ako futbalový filozof, športový riaditeľ Realu Madrid. V roku 2005 sa po El Clasico medzi Realom a Barcelonou vyjadril, že napriek vysokej prehre bieleho baletu, splnil tento zápas účel: sledoval ho celý svet, obdivoval umenie Ronaldinha, ktorý uvrhol Zidana a galacticos do obrovského tieňa a porovnal úroveň videného s tým, čo zhliadol v ligových a pohárových zápasoch medzi Mourinhovou Chelsea a Benitezovým Liverpoolom (pripomeniem, že v štyroch vzájomných zápasoch v Lige majstrov v roku 2005 padlo medzi týmito tímami jeden jediný gól!). Valdano vtedy súboje špičkových tímov z Premier League zavrhol s tým, že tie zápasy z futbalového hľadiska boli "exkrementom na metle"!
Vlani som zhliadol prvýkrát dokument o futbalovej rivalite Valdanových argentínskych krajanov z Riveru Plate a Boky Juniors. Priznám sa, ani som len netušil, že o rok budeme vysielať argentínsku ligu a že príde šanca Superclásico, ligové derby, aké vraj nemá vo svete páru, komentovať. V El Clarín som sa dočítal, že vraj to nebude pamätihodné derby, pretože tímy sú v chabej forme, ale že to nevadí, lebo v Superclásico je to jedno, či hrá prvý s druhým a ide o titul, alebo dvanásty a pätnástym a nejde o nič. Teda relatívne o nič: keď hrajú "milionári" a "hnojári", ide vraj o život...
Najkrajšie na celom zápase bolo asi päť minút nastupovania oboch tímov. Najskôr sa zjavilo mužstvo chodiace po nepriateľovom území. Boca nastupovala z chodby v tribúne, pričom hráči museli prejsť asi 30 metrov dlhým nafukovacím tunelom. Zo slúchadiel bolo počuť ohlušujúci piskot, ale zábery zo sektora fanúšikov v modro-žltom - to boli obrázky nadšenia, trepotajúpcich sa vlajok, dlhých stúh v klubových farbách a ohňov, akokeby sa konal pokus o požiar pre Guinessovu knihu rekordov.
Vzápätí ruch zosilnel. Z tunela, z podzemia ako na Tehelnom poli, tak ako hrdinovia Kempes, Passarella a spol. na MS 1978, vkročili na trávnik domáci. Mal som pocit, že štadión El Monumental vyletí do vzduchu. Keď sa objavila z podzemia hlava kapitána Almeydu, nad štadiónom vybuchla sopka konfiet, papierikov, rozprúdil sa ohňostroj a pyrotechnický koncert, aký v našich končinách nezažijete ani na Nový rok. Videl som archívne zábery z MS 1978: ak sa pozeráte na finále Argentína - Holandsko, tak máte pocit, že sa nehrá na zelenom trávniku, ale na bielom snehu alebo na papierovom smetisku. Aj vizuálne stretnutie s týmto argentínskym fenoménom cez obrazovku stojí veru za to. Je to kontakt s celkom inou futbalovou kultúrou, s mentalitou, do ktorej Európan nemôže preniknúť.
Škoda, že s pompéznosťou úvodu nekorešpondoval ďalší priebeh od aktérov veľkého derby. A to po trávniku nebehal hocikto: v domácich dresoch legendy Almeyda a Ortega, v hosťujúcich Riquelme a Palermo, červený priečny pruh na drese Riveru nosí 18-ročný Erik Lamela, ktorého meno si zapamätajte, aj "Xeneizes" (Janovčania z Boky) majú šikovných futbalistov: Cellay, Carruzo, Mendez.
Prvých desať minút znieslo prísnejšie kritériá, potom sa z očakávaného duelu pred vypredaným hľadiskom vykľula bitka plná nervozity, nepresností, faulov. Taký Riquelme: 180 dní bol bez futbalu. Bol zranený, potom sa nevedel s Bokou dohodnúť na lukratívnej zmluve, potom sa opäť zranil. 8 dní pred Superclásicom vybehol na zápas s Argentinos Juniors a bol jasne najlepším hráčom Boky. Bola to výstraha pre River, ktorého fandovia sa obávali, či Almeyda udrží seňora Romána na uzde. Vôbec nemusel. Po prvom súboji v druhej minúte Riquelme gestikuláciou naznačil smerom k lavičke, že chce striedať. Šok! Napriek tomu, že sa narýchlo začať chystať náhradník Chavez, tréner Borghi nechal Riquelmeho na trávniku celý prvý polčas. A tak sa seňor Román prechádzal, sem tam pobehol. Do kontaktu s loptou sa tento "tvorca hry" dostal azda trikrát! Pritom je to pán futbalista, o tom nemôže byť sporu napriek jeho zradnej povahe, ktorá mu nedovolila stať sa celosvetovou, ale len juhoamerickou superhviezdou.
Takže: na trávniku nič a napriek tomu ste napätý, respektíve nemôže byť vytiahnutý z atmosféry tohto duelu. Z tribún znie jeden chorál za druhým. Na ihrisku je plno hluchých fáz, ale v hľadisku ani jedna hluchá sekunda. Popevky - to je ďalší nenapodobiteľný fenomén argentínskeho futbalu. Sú sofistikované, rokmi pestované, upravované, sú vlastne archívom a dedičstvom klubu, skrývajú sa v nich legendy, tajomstvá. Veď len napríklad v rámci Superclásico existuje údajne vyše 250 popevkov, ktoré je jedna alebo druhá strana pripravená vytiahnuť vo chvíli, keď sa niečo udeje: faul, žltá karta, vylúčenie, zluftovanie, hrubý zákrok, simulovanie, vynášanie na nosidlách, ale aj pekný slalom, kombinácia, strela zdiaľky, brvno, žrď - to všetko je zakódované do popevkov, chorálov, samozrejme vždy so snahou o zosmiešnenie súpera. Ak by ste si tie chorály preložili, tak by to bolo ako lúštenie Da Vinciho kódu, na pochopenie potrebujete znalosti o tomto derby, o vzájomných súbojoch, o postavení najväčších postáv v hierarchii klubov atď.
Hustota chorálov narástla po 53. minúte. Jonathan Maidana, stopér domácich, dal hlavou po rohovom kope jediný gól. Na tribúnach sa rozpútalo peklo: fanúšikovia Riveru, pre Boku "Los Gallinos" (kurence) boli ako v delíriu, akokeby sa River práve stal majstrom sveta všetkých čias. Ani v sektore Boky, ktorej fandovia sú pre River "Los Chanchitas" (prasatá: podľa smradu z dokov štvrte La Boca), však nebolo ticho. Rozhoreli sa v ňom ohne, ešte väčšie ako pri nástupe Boky, zdalo sa, že štadión i celá štvrť Núňez, v ktorej leží, musia zhorieť.
A propos strelec gólu. Maidana hral v rokoch 2005 - 2008 za Boku, teraz ju pokoril, takže pre La Doce, pre fanúšikov Boky, bude už navždy "zradcom". Oscar Ruggeri, stopér majstrov sveta 1986, ktorý hral taktiež za oba kluby, raz povedal: "Poznačí Vás to na celý život. Pre jedných ste nehodným, zradcom, tým, kto ich opustil. Pozerajú sa na Vás, akokeby ste sa dopustili svätokrádeže. Ale pozor: rovnaké je to od nových fanúšikov. Prichádzate predsa od najväčšieo nepriateľa, takže ich plnú dôveru si už nikdy nezískate!"
Najmä Boca bola v tomto zápase úbohá. Keďže zo štrnástich zápasov polovicu prehrala, Superclásico spečatilo očakávaný osud trénera Claudia Borghiho. Jednoducho: futbal na ihrisku pripomínal ten Valdanom proklamový "exkrement na metle", ale v pocitovom vyznení exkrementom nebol, pretože sa hralo v atmosfére, akú Európan nemôže zažiť. Po záverečnom hvizde skvelého rozhodcu Baldassiho, výkonom asi najkompetentnejšieho muža na ihrisku, sa hráči Riveru tešili akokeby získali najslávnejšiu trofej. Nezískali nič, od ligového titulu sú vzdialení na sto honov, ale dosiahli veľa: po troch rokoch vyhrali pre svoj klub Superclásico. a to nie je v Buenos Aires málo!