Po utorkových zápasoch Ligy Majstrov...

Kto na juhu Francúzska nefandí Marseille, nie je pomaly ani Francúz.

Ihravonezbedná princezná futbalovopyšnej krajiny zvaná Olympic zažila za svoju dobu existencie vzostupy i pády, úspechy i škandály a nejeden futbalista vám potvrdí aj to, že ak v jej kráľovstve na Stade Velodrome zaduje od Stredozemného mora mistrál, brankár pri výkope v protivetre neprekopne za polovicu ihriska. Žilina zaň, bojovnosťou, disciplínou, i herne, určite prekopla, a nebyť nemilej povinnosti zaplatiť onu "daň malých", prvý bodík v tabuľke mohol byť realitou. Francúzsky víťaz Ligy Majstrov z r.1993 bol určite kompaktnejším tímom, no viac od neho čakal nielen doma, a nielen z tribún pískajúci divák. My si už len povzdychnime, že každý rozhodca musí v Lige Majstrov nejak len začať...I keď na to si už zajtra spomenie len ten ozaj lepší futbalový historik.

Old Boys z AC Miláno lavírujú na Santiago Bernabeu v Madride na hrane pafutbalu a o psí chlp unikajú debaklu. Pochodovopešiacky futbal výsmešne a nemo i mierne kole oči kladúc nám otázku, kedy ikone talianskeho futbalu konečne a protekčne zmenšia ihrisko...

Vekovo na opačnej strane barikády nastupujú na Emirates Stadium povestné wengerove mladé pušky, a nechutnochutne odstrelia doneckému Šachťoru akékoľvek nádeje aj bez Aršavina či Walcotta, ktorí si prídu zabehať až za stavu 5:0 pre gunners. Wilshere aj Chamakh sú hráči budúcnosti, vynikajúco sa predvádza i Tomi Rosický. Krásnodojemný príbeh futbalu na londýnskej tráve končí čierny Eduardo, ktorý po nedávnom strašidelnom úraze, a dnes už v drese Donecka, nádherným kopom znižuje krutostav...Dav povstáva a tlieska hrdinovi, ktorý tvrdou drinou a pevnou vôľou vyhral vlastný boj s často boľavým futbalovým osudom...Emočný highlight utorka..Vďaka, Londýn...