"You never walk alone..."

Dva roky predstavoval Fernando Torres prototyp miláčika tribún na slávnej Anfield Road, charizmatického velikána milujúceho históriu anglického veľkoklubu, špičkového borca bez hviezdnych manierov, „gólomo"torra" amputujúceho nohy súperových obrán, unikátnoukážkového chlapca z prezenčného plagátu mesta Liverpool.

Superstar s číslom 9 brázdila miestne parky v srdci Wooltonu na juhu mesta Beatles, venčiac psíka a splývajúc s miestnou, jeho takmer nad nebesá adorujúcou komunitou. Ani sám Kenny Dalglish nešetril v posledných týždňoch španielskemu futbalovému géniovi až nevídane naklonenou a štedrou podporou, nemálo prekvapujúcou hlavne pri spomienke na to, ako „milo" sa El Nino rozišiel s takými dobyvateľmi trofejí, akými boli Rafael Benitez, Vicente del Bosque či Roy Hodgson. Aj lanárenie Luisa Suareza z Ajaxu Amsterdam je podľa vyjadrenia Kennyho Dalglisha hlavne kvôli a pre Torresove dobro, hľadajúce mu ideálneho gólového partnera v doteraz nie najúspešnejšom útoku The Reds.

Všetko je ale odrazu a akosi inak, čaro sťaby chytalo hrdzu, metalíza tratila gľanc. Spôsob, akým totižto božský El Nino požiadal o „uvoľnenie" z klubu, odpálkoval nielen Dalglishov optimizmus do zapavučinovaného kúta neistoty, ale akoby aj potvrdil skutočnosť, že za posledných 12 mesiacov sa Španiel transformoval z obdivovaného spoločenského manekýna na malého zošpúleného chlapca. „Je komplexnou osobnosťou a od prírody tak talentovaný, že vždy bol absorbovaný sebou samým...", nechal sa počuť jeden z Torresových spoluhráčov. Torresovo pokojné vystupovanie ale zároveň pripisuje skôr jeho nadutosti, než skromnosti či ostychu : „Na ihrisku hrá jednoznačne za seba, nie za tím. Všimli si to i osobnosti ako Gerrard či Carrager, no keď hrá Fernando v špičkovej forme, odpustí mu každý a všetko". Za Hodgsona si onú zmenu ale povšimli už všetci. Španielove štatistiky top strelca v PL stáli ani nie za kradmý úškľabok, a na povrch sa pomaly predrala aj pre mnohých možno diskutabilná pravda, že aj keď bol El Nino vždy spoluhráčmi obdivovaný, nikdy nimi nie aj milovaný. /Aký to rozdiel napríklad v porovnaní s jeho krajanom Pepem Reinom/. Dalglishova dôvera či dizajnová práca workoholika Dirka Kuyta taktiež šitá na Torresove miery, zdá sa, nestačili. „Torro" pod tiažou vlastných herných tápaní za oponou pocitovo neľahkých dúm jednoznačne myslel na iný klub, odpáliac tak bombu búrlivých debát a špekulácií už minulý štvrtok, hneď po zverejnenom záujme mocipánov z Chelsea. David Ginola to zhrnul vecne : „Torres je pre mňa prekvapením, no nespokojného hráča v klube držať nemôžete."

Toť nie sporý osud veľkých. Torresa ako hráča bude dozaista ťažko nahradiť, jeho osobné zbohom ale nemôže komplexne a v dlhodobom merítku narušiť historický chod červeného futbalokolosu. 50 miliónov libier za Torresa vysolených z Abramovičovho vrecka by v pondelok zaznamenalo rekordnú sumu v historickom kolotoči futbalových prestupov a znova raz potvrdilo, že každá, i tá futbalová „soap opera" onoho kolotoča má svojich hrdinov, svoje obete i svojich zradcov...Kto je ale kto, to už každý posúdi sám. A ak aj odsúdi, nech prvý hodí kameňom...Žiaden hráč nikdy nebude väčším ako jeho klub. Ani Torres nie...